Religious policy towards Tibetan Buddhism in the People's Republic of China: some preliminary notes = Náboženská politika voči tibetskému buddhizmu v Čínskej ľudovej republike : niekoľko predbežných poznámok
Náboženskú politiku voči tibetskému buddhizmu v Čínskej ľudovej republike upravujú jednak právne normy formulované na centrálnej úrovni (v prvom rade ústava z roku 1982, článok 36; a tzv. dokument č. 19, nazvaný "O základnej politike a principiálnych hľadiskách na náboženskú otázku v socialisti...
| Subtitles: | Náboženská politika voči tibetskému buddhizmu v Čínskej ľudovej republike |
|---|---|
| Main Author: | |
| Format: | Electronic Article |
| Language: | English |
| Check availability: | HBZ Gateway |
| Journals Online & Print: | Drawer...
|
| Fernleihe: | Fernleihe für die Fachinformationsdienste |
| Published: |
Společnost
[2004]
|
| In: |
Religio
Year: 2004, Volume: 12, Issue: 1, Pages: [111]-121 |
| Online Access: |
Volltext (kostenfrei) |
| Summary: | Náboženskú politiku voči tibetskému buddhizmu v Čínskej ľudovej republike upravujú jednak právne normy formulované na centrálnej úrovni (v prvom rade ústava z roku 1982, článok 36; a tzv. dokument č. 19, nazvaný "O základnej politike a principiálnych hľadiskách na náboženskú otázku v socialistickom období Číny", ktorý vydal Ústredný výbor Komunistickej strany Číny roku 1982) a jednak rozličné provinčné nariadenia schválené v priebehu 80-tych a 90-tych rokoch 20. storočia, ktoré upravujú fungovanie tibetských buddhistických kláštoroch v oblastiach osídlených Tibeťanmi. Oficiálne vnímanie postavenia náboženstva, náboženských inštitúcií a náboženských autorít v Číne vytvára v prípade tibetského buddhizmu konfliktný potenciál, keďže je diametrálne odlišné od tradičnej tibetskej percepcie náboženstva. Oficiálna náboženská politika sa usiluje redukovať úlohu náboženstva na "duchovné" záležitosti a vychádza z princípu oddelenia štátnej a náboženskej moci. V prípade tibetskej spoločnosti, ktorej spoločenský systém charakterizovalo spojenie svetskej a náboženskej autority (tib. čhö si ňidän, čhos srid gňis ldan, "majúci dve - politickú a náboženskú [moc]"), keď vysokí lamovia a prevtelenci (v prvom rade dalajlama a pančhenlama) plnili aj úlohu miestnych vládcov - a to najmä v okrajových oblastiach Tibetu (Amdo, Kham), kam nesiahala centrálna moc vlády v Lhase, sa tento konflikt prejavil najmä v priebehu 80-tych rokov, keď sa mníšske komunity začali politicky angažovať a presadzovať požiadavku nezávislosti Tibetu. Z dominantného postavenia kláštorov v Tibete pred rokom 1950 vyplývali aj ich ekonomické funkcie (obchodovanie, prenajímanie pôdy, vyberanie daní), o ktoré ich čínske úrady pripravili už koncom 50-tych rokov a v období náboženskej obnovy po roku 1980 musia kláštory hľadať nové spôsoby financovania (napr. podnikanie, príjmy z turizmu). Pre čínsku náboženskú politiku voči tibetskému buddhizmu po roku 1980 je charakteristické úsilie prostredníctvom detailne formulovaných nariadení administratívne kontrolovať všetky dôležité činnosti kláštorov, akými napríklad sú výber nových prevtelencov, prijímanie nových mníchov, vnútorný chod kláštora kontrolovaný tzv. Výborom pre správu kláštora, financovanie. Dôkladná byrokratická kontrola tibetských buddhistických kláštorov je pokusom čínskych úradov zabrániť obnove ich tradičného vplyvu v tibetskej spoločnosti a predovšetkým ich politickej činnosti. |
|---|---|
| ISSN: | 2336-4475 |
| Contains: | Enthalten in: Religio
|
| Persistent identifiers: | HDL: 11222.digilib/125083 |